Sedím v kempe, kúsok od auta, v ktorom spí Oliver. Uši nastražené. Teplý zelený čaj a studené Onigiri sa mi spokojne miesia v bruchu a hovorím im obed. Pozerám, nasávam, snažím sa zapamätať každý detail, každú skulinku v čase. V knihe Na co radši nemyslím som si pred pár mesiacmi vyznačila časť: “Když si řeknete: tuhle chvíli si budu pamatovat po zbytek života, tak si ju zapamatujte. Musíte se u té myšlenky skutečne zastavit a zároveň do sebe vstřebávat všechno kolem sebe, pak s vámi ten moment zůstane navždy, ať je sebenanicovatější.” a tak vstrebávam. Sedím nehybne, všetko vidím, cítim a ukladám. Mono no aware u mňa nefunguje, tak ďaleko nie som, nevidím krásno v pominuteľnosti, rukami nohami sa chcem držať týchto dní. Kvôli tomu toto celé píšem. Spomaľovať čas písaním, to mi dáva zmysel, to mi ide.
Všetko je zelené, hnedé a občas čierne. Príroda, tých pár budov okolo, aj Japonci, ktorí proste vedia kempovať. Tu a tam vykukne červená šnúrka a spolu s jemne ružovými sakurami v pozadí, pripomínajú, že na svete existujú ešte aj iné farby. Zvyšok sa drží pri zemi a ja si opäť raz uvedomujem, aké príjemné je pozerať sa na oku lahodiacu paletu. Žiadny smog pútačov, žiadna oči vypaľujúca žltá ani tyrkysová, žiadny každý pes iná ves, ako by povedala moja mamina. Proste to vedia.
Karavanov je tu málo, okolo nás sa týčia samé vodeodolné paláce. Veľké stany, v ktorých sa bez sebemenšieho problému postavíte, poskočíte, presuniete sa a ktorým predchádza zastrešená predzáhradka, aby mali kde tráviť čas, keď začne pršať. Lebo ono začne a najbližších pár dní neprestane. Aj napriek tomu okolo nás rastú stále nové a nové stany a zdá sa, že Japoncom dážď ani v najmenšom nevadí. Krajina zvyknutá na zemetrasenia, čo je to trochu vody padajúcej z neba? Rozpaľujú prvé grily, je čas obeda, druhé kolo príde večer pod prístreškom a ja pri pohľade na ich grilované hostiny myslím na Dohnálkovcov. „Oni majú všetky tie veci, čo predáva Tokyo Tools!” prichádza rozjarený David. A má pravdu, ich kempingové vybavenie nemá konca.
Súčasťou kempu, za ktorý sa neplatí, nad voľnými priestranstvami a službami sa tu však už prestávam udivovať, je okrem záchodu a spŕch, obchod, v ktorom nájdete všetko od sušených, chladených a mrazených potravín, cez kozmetiku, až po všakovaký kempingový gear. Myslela som, že výber končí kuchárskou knihou od lokálneho výrobcu soba nudlí, našli sme však aj prskavky a tak pestrosť repertoáru uzatváram nimi. Obchod je samoobslužný, bez jediného personálu. S mikrovlnkou, horúcou vodou v termoske, s pivom v pípe a detským kútikom s boulderom cez polovicu steny. Vonku stojí Kiosk, v ktorom robí pán drip ručne. A niekde nad tým je Onsen, ale tam sme sa ani nedostali. Všetko je drevené, zelené, čisté, tiché a založené na vzájomnej dôvere.
Začalo pršalo a keď už sa naše v Európe tiché, v Japonsku hlučné deti nevedeli zmestiť v obchodo-kútiku do kože, presunuli sme sa do auta. Eliáš s Davidom dozadu k audiorozprávke, my s Oliverom na predné sedadlá pozorovať svet. Kvapky, ktoré sa gúľali po naimpregnovaných stanoch ako guličky hrachu. Hmlu, ktorá padala na stromy. A dáždniky, na ktoré Japonci nedajú dopustiť a zatiaľ čo ich naša rodina nepoužíva ani v meste, tu je ich plný aj les.
V Kisokoma Reisui Parku sme neboli ani deň. Celodenný dážď nás posiela ďalej, do mesta k múzeám. Aj tak však budem na toto miesto spomínať a nikdy na neho nezabudnem. Či už kvôli poctivému nasávaniu alebo týmto riadkom, ostáva vo mne. Krížim prsty za chrbtom a píšem - nie sme tu naposledy.
Aj keď tu strácam pojem o čase, viem, že začal máj a s ním oficiálne teplé počasie. Nasávajte, ukladajte. ☀︎
čtení tohoto článku mělo naprosto uklidňující účinky. a chci jít stanovat. v dešti!
♥️